HISTÓRIA
1840 - 1918
1919 - 1945
1946 - 1990
od 1990
Šnorku, ktorou bol zaviazaný pupok novorodeniatka, matka odloží.
Keď dieťa ide prvýkrát do školy, dá šnorku dieťaťu rozviazať.
Ktoré dieťa ju rýchle rozviaže, to bude vraj šikovné, chytré.
Povera z minulého storočia
zapísaná v Pamätnej knihe obce Košariská
18.- 19. stor
V stredovekom Uhorsku vzdelanosť šíri predovšetkým cirkev. Z latinských škôl sa ozýva aj slovo slovenské a české. Do konca 17.storočia o školstve na Brezovej niet takmer žiadnych údajov. Počnúc prvým známym brezovským učiteľom Michalom Krmanom, synom superintendenta Daniela Krmana, sa otvára bohatá história školstva aj v kraji pod Bradlom.
V 19.storočí sa o vzdelanosť hlásia aj kopanice. Medzi nimi i občania Košarísk-Priepasného, posilnení pocitom krátkej samostatnosti vydobytej v roku 1786, vydržujú v „Minárikéch“dome na „Hoštákoch“ ochotného človeka, čo učí košariské deti v písať, čítať a modliť sa.
1840
Existenciu školy na Košariskách, hoci zrejme len nutnej však možno predpokladať ešte pred rokom 1840. Podľa existujúcich cirkevných zápisov sa v roku 1830 prisťahoval do Košarísk rodák z moravskej osady Prestavlk Ignác Brezina, ktorý od roku 1833 zastával funkciu nutného učiteľa v Priepasnom. Ak v tých časoch malo školu Priepasné, určite bola aj na Košariskách, tým skôr, že v nej tri roky býval učiteľ, absolvent štyroch ročníkov normálnej školy v Olomouci a s praxou vo filiálnej škole senickej.
Pri kladení základného kameňa prvej cirkevnej školy v Košariskách predniesol slávnostnú reč brezovský kaplán Tomáš Hroš
/Faksimile pamätnej reči Tomáša Hroša/
1841
Vladimír Polívka uvádza, že košariskú školu založil Jozef Miloslav Hurban v roku 1841. Zo zápisníc konventov košarisko-priepasnanského cirkevného zboru sa dozvedáme, že v roku 1842 nastúpil a 29 rokov učil v novopostavenej budove učiteľ Ján Bachár. Na Košariskách pôsobil v čase, keď v Uhorsku silneli pokusy o utvorenie rečove a politicky jednotného maďarského národa, keď cez obec tiahli prúdy slovenských povstalcov, cisárskych Ceccopierovcov i maďarskej gardy a napokon i v čase, keď sa evanjelické ľudové školy stali osamotenou, ale svojím významom základnou a nezastupiteľnou baštou národnej vzdelanosti; zvlášť v podbradlianskom kraji, pôsobisku Samuela Jurkoviča, ktorý všemožne podnecoval nielen žiactvo, ale vytýčil cestu aj ďalším pedagógom i kazateľom: Hrošovi, Sucháčovi, Veštíkovi, Šaškovi a napokon aj samotnému Hurbanovi.
1871
Pod Úbočou vyrástol nový kostol a fara. V Priepasnom pod Vrškom nová škola. O svoju školu, hoc zatiaľ neúspešne, sa hlásili po prvýkrát aj obyvatelia osady U Šindelov. Všetky tieto ustanovizne sa stali v krátkom čase baštou vzdelanosti i odporu voči rastúcej maďarizácii. Pavel Štefánik, ako dekan prezieravo dbal o národného ducha vo svojich 28 cirkevných zboroch a ťažko niesol, keď niektoré podľahli nástrahám vládnych činiteľov. Škola sa stala stredobodom duchovného, kultúrneho a spoločenského diania. Ešte toho roku si Košarišťania-Priepasnanci zvolili za učiteľa a kantora absolventa Veľkorevúckeho učiteľského semenišťa Martina Kostolného.
1886
O veľkosti duchovného posolstva, ktoré vniesli vzdelaný, rozhladený farár a Komenského myšlienkami osvietený učiteľ medzi pospolitý kopaničiarsky ľud, nemožno pochybovať. Nielenže vypravili do sveta jednu z najväčších postáv novodobých slovenských a československých dejín, vedca, diplomata a vojaka Milana Rastislava Štefánika, ale významným spôsobom formovali i nasledujúce generácie kopaničiarov, ktoré sa nestratili v ťažkých chvíľach nového storočia.
Milan Štefánik (obr.) sa stal žiakom košariskej školy v roku 1886. Vynikal neobyčajným nadaním a rozumom. Dobrácky učiteľ ho neskôr využíval k doučovaniu slabších žiakov. Jeho detské výroky, že bude hvezdárom vtedy ešte nikto nebral vážne.
1910
Z papraďskej školy prichádza do uprázdnenej učiteľskej stanice čerstvý absolvent modranského učiteľského ústavu Michal Krkoš (obr.). Prítomosť Pavla Štefánika zrejme napomohla mladému učiteľovi nájsť správnu orientáciu. Tým skôr, že obaja boli vášnivými poľovníkmi. Počas svojho vyše 40-ročného účinkovania v Košariskách vykonával okrem školských povinností i funkciu ľudovovýchovného pracovníka, režiséra ochotníckeho divadla, kantora i veliteľa Dobrovoľného hasičského zboru.
Šnorku, ktorou bol zaviazaný pupok novorodeniatka, matka odloží. Keď dieťa ide prvýkrát do školy, dá šnorku dieťaťu rozviazať.
Ktoré dieťa ju rýchle rozviaže, to bude vraj šikovné, chytré.
Povera z minulého storočia
zapísaná v Pamätnej knihe obce Košariská
18.- 19. storV stredovekom Uhorsku vzdelanosť šíri predovšetkým cirkev. Z latinských škôl sa ozýva aj slovo slovenské a české. Do konca 17.storočia o školstve na Brezovej niet takmer žiadnych údajov. Počnúc prvým známym brezovským učiteľom Michalom Krmanom, synom superintendenta Daniela Krmana, sa otvára bohatá história školstva aj v kraji pod Bradlom.
V 19.storočí sa o vzdelanosť hlásia aj kopanice. Medzi nimi i občania Košarísk-Priepasného, posilnení pocitom krátkej samostatnosti vydobytej v roku 1786, vydržujú v „Minárikéch“dome na „Hoštákoch“ ochotného človeka, čo učí košariské deti v písať, čítať a modliť sa.
1840Existenciu školy na Košariskách, hoci zrejme len nutnej však možno predpokladať ešte pred rokom 1840. Podľa existujúcich cirkevných zápisov sa v roku 1830 prisťahoval do Košarísk rodák z moravskej osady Prestavlk Ignác Brezina, ktorý od roku 1833 zastával funkciu nutného učiteľa v Priepasnom. Ak v tých časoch malo školu Priepasné, určite bola aj na Košariskách, tým skôr, že v nej tri roky býval učiteľ, absolvent štyroch ročníkov normálnej školy v Olomouci a s praxou vo filiálnej škole senickej.
Pri kladení základného kameňa prvej cirkevnej školy v Košariskách predniesol slávnostnú reč brezovský kaplán Tomáš Hroš
/Faksimile pamätnej reči Tomáša Hroša/
1841Vladimír Polívka uvádza, že košariskú školu založil Jozef Miloslav Hurban v roku 1841. Zo zápisníc konventov košarisko-priepasnanského cirkevného zboru sa dozvedáme, že v roku 1842 nastúpil a 29 rokov učil v novopostavenej budove učiteľ Ján Bachár. Na Košariskách pôsobil v čase, keď v Uhorsku silneli pokusy o utvorenie rečove a politicky jednotného maďarského národa, keď cez obec tiahli prúdy slovenských povstalcov, cisárskych Ceccopierovcov i maďarskej gardy a napokon i v čase, keď sa evanjelické ľudové školy stali osamotenou, ale svojím významom základnou a nezastupiteľnou baštou národnej vzdelanosti; zvlášť v podbradlianskom kraji, pôsobisku Samuela Jurkoviča, ktorý všemožne podnecoval nielen žiactvo, ale vytýčil cestu aj ďalším pedagógom i kazateľom: Hrošovi, Sucháčovi, Veštíkovi, Šaškovi a napokon aj samotnému Hurbanovi.
1871Pod Úbočou vyrástol nový kostol a fara. V Priepasnom pod Vrškom nová škola. O svoju školu, hoc zatiaľ neúspešne, sa hlásili po prvýkrát aj obyvatelia osady U Šindelov. Všetky tieto ustanovizne sa stali v krátkom čase baštou vzdelanosti i odporu voči rastúcej maďarizácii. Pavel Štefánik, ako dekan prezieravo dbal o národného ducha vo svojich 28 cirkevných zboroch a ťažko niesol, keď niektoré podľahli nástrahám vládnych činiteľov. Škola sa stala stredobodom duchovného, kultúrneho a spoločenského diania. Ešte toho roku si Košarišťania-Priepasnanci zvolili za učiteľa a kantora absolventa Veľkorevúckeho učiteľského semenišťa Martina Kostolného.
1886O veľkosti duchovného posolstva, ktoré vniesli vzdelaný, rozhladený farár a Komenského myšlienkami osvietený učiteľ medzi pospolitý kopaničiarsky ľud, nemožno pochybovať. Nielenže vypravili do sveta jednu z najväčších postáv novodobých slovenských a československých dejín, vedca, diplomata a vojaka Milana Rastislava Štefánika, ale významným spôsobom formovali i nasledujúce generácie kopaničiarov, ktoré sa nestratili v ťažkých chvíľach nového storočia.
Milan Štefánik (obr.) sa stal žiakom košariskej školy v roku 1886. Vynikal neobyčajným nadaním a rozumom. Dobrácky učiteľ ho neskôr využíval k doučovaniu slabších žiakov. Jeho detské výroky, že bude hvezdárom vtedy ešte nikto nebral vážne.
1910Z papraďskej školy prichádza do uprázdnenej učiteľskej stanice čerstvý absolvent modranského učiteľského ústavu Michal Krkoš (obr.). Prítomosť Pavla Štefánika zrejme napomohla mladému učiteľovi nájsť správnu orientáciu. Tým skôr, že obaja boli vášnivými poľovníkmi. Počas svojho vyše 40-ročného účinkovania v Košariskách vykonával okrem školských povinností i funkciu ľudovovýchovného pracovníka, režiséra ochotníckeho divadla, kantora i veliteľa Dobrovoľného hasičského zboru.